Pohlavné zneužívanie II.

V princípe úplne jednoducho. Totiž, sused bol predsa známy. Vlastne kamarát. A kde je pointa? Mali tajomstvo...

Ono to vtedy vraj ani tak nevadilo, keď sa to dialo. Problémy prišli neskôr, ale o tom neskôr (v ďalšom článku). Podstatné je, že išlo o zakázané ovocie a tajomstvo. Spoločné tajomstvo medzi chlapcom a susedom. Sused bol autorita, bol predsa starší, vedel čo sa smie a čo sa nesmie. Za drobnú odmenu (nie hmotnú, skôr pocit súdržnosti).

Takto sa to môže stať. Je všeobecne známe, že ten, kto zneužíva dieťa je obvykle niekto z rodiny, prípadne iná blízka osoba. Dieťa je "namotané" natoľko, že konanie svoje ani toho druhého nepokladá za zlé. Teda, takmer nepokladá, pretože ono čosi tuší, ale keďže sa jedná o známeho, staršieho... prečo mu nedôverovať?

Pre dieťa je takéto niečo hrou, objavovaním. Ak by to ostalo v tejto rovine (napríklad s rovesníkmi pri hre na doktora), nešlo by o nič podstatné. Ale táto hra je hraná na úkor dieťaťa. Aj napriek tomu, že dieťa má pocit, že sa deje niečo, čo by sa diať nemalo, na túto hru pristúpi.

"Ono to vtedy nebolo také hrozné. Nevedel som, o čo ide. Bola to hra, objavoval som veľa nového a bol som zvedavý. Aj napriek tomu, že som tušil, že by sa to robiť nemalo, robil som to. Aj napriek tomu, že to ie vždy bolo bohvieako príjemné. Hlavne som tomu nerozumel. Nevedel som, čo sa deje, ani prečo sa deje. Bol som lapený na pocit "spoločného tajomstva". Neviem si predstaviť, že by som o tom vtedy niekomu povedal. Asi jediná možnosť by bola, ak by rodičia niečo tušili (a raz sa to takmer prevalilo) a vypytovali sa ma na to. Ale to by som sa bál, že na mňa budú kričať. Cítil som, že prekonávam tabu. Mal som aj pocit zodpovednosti. Nemohol som to prezradiť, musel som predsa kryť aj suseda. Čo ak by s amu niečo stalo?...

Matne si spomínam na tie situácie. Zdá sa mi, že to bola sranda, ak nerátam to, že mi bolo zvláštne držať v ruke jeho vtáka, to bolo veľmi čudné, bolo to veľké a teplé. Každopádne, závidel som mu ho. Iné je to po rokoch."

Ale o tom, aké je to po rokoch až nabudúce.

Čo je podstatné? Ak odhalíte takéto praktiky, rozprávajte, ak dieťa rozprávať chce. Ale hlavne jemne. Bez kriku. Azda je potrebné iba vysvetliť, že sa nestalo niečo strašné, že dieťa je také isté, ako bolo, a ako sú ostatné deti. A dať mu pocit, že stojíte pri ňom. Pred dieťaťom z toho netreba robiť žiaden humbug, násilníkovi "prisypte" (a poriadne) tak, aby o tom dieťa nevedelo, pretože by si vyčítalo, že bolo jeho "učiteľovi" ublížené, že zradilo, a že je čudné, nenormálne. To neznamená, že páchateľa neslobodno trestať. Len, že do toho netreba zbytočne zaťahovať dieťa.