V oblakoch

Alebo 450 metrov nad zemou v lietadle L-13 Blaník.

Dlhšiu dobu uvažujem o samostatnom lietaní a tak som si povedal že to treba vyskúšať na nečisto. Len tak sa povoziť, narodil som sa v znamení váh, vzdušné znamenie, ale či áno či nie, ťahalo ma tam. Zloženie posádky: ja, Eva, Evina mama. Po príchode na letisko Aeroklubu Prešov ma víta rytier z Blaníka: pilot vetroňov a inštruktor lietania (inak učiteľ) Martin Toman. Na letisku je drobný ruch, ktosi prichádza, ktosi ide domov (lietadlom, samozrejme), kopa nových dojmov (počujem odchádzajúceho pilota žiadať o povolenie vzlietnuť, akonáhle ho dostane, odlieta). Po krátkej obhliadke lietadla ktoré je mi súdené dostávam na chrbát padák. Okolo ľudia pomáhajúci Blaníku pri štarte, nestíham ani zďaleka registrovať všetko čo sa okolo mňa deje.

Úplne zmätený sadám do mašiny ktorá sa pod váhou môjho telíčka hrozivo kýve, na čo ma pilot upokojuje slovami "je dobré keď je ten Blaník zaťažený". Komplexy miznú a ja sa dívam pred seba na vlečnú (lietadlo ktoré vetroň vytiahne do výšky). Lano sa naplo a po pár metroch necítim nadskakovanie, uvedomujem si "prvýkrát letíííííím". Skvelý pocit, ale keď lietadlo začne stúpať (vlečná potrebuje na odlepenie sa od zeme dlhšiu dráhu a preto ju vetroň najprv pol metra nad zemou potichu prenasleduje) cítim jemný strach a ten divný pocit v krížoch, ako keď ste na kolotoči alebo v rýchlom výťahu. Pilot mi oznamuje, že po vypnutí sa od vlečnej zamierime nad neďaleký kopec, tam to vraj trošku zamáva. V očakávaní najhoršieho sme tam: lietadlo sa jemne zachveje a ja sa dívam, už pokojne, na sídlisko na ktorom bývam. V návale novôt mi síce prebleskne hlavou že si teda konečne pozriem Prešov zhora, ale keďže tých novôt je mnoho a popri tom si vychutnávam bohvieprečo pocit víťazstva, eufóriu, nevysvetliteľnú radosť z letu (racionálne by sa dalo povedať že na tom nič nie je, proste sedíš a pozeráš, ale čosi vnútri sa teší a raduje) nemám kedy hľadať známe body mesta.

Istotu získavam keď pilot nenápadne odporúča skúsiť chytiť knipel pravou rukou. Držím, jemne sa chveje, cítim ako mi jemne tlačí na dlaň z rôznych strán. Odrazu počujem "mimochodom, už chvíľu nerobím nič." A som so vzduchom kamarát, asi dom naozaj váhy, októbrové decko. Keď to dokážem pilotovať ja, ten chlap čo sedí pri mne je iste frajer, akýkoľvek strach je preč. Po vysvetlení toho, že na lietadlo sa ide protipohybom (nuž, aj lietanie je láska) dostávam inštrukciu letieť, inštruktor posunie knipel dopredu, lietadlo sa nahne a klesáme, pridávame. Znova beriem do ruky knipel a vyrovnávam do cca vodorovnej polohy (že by som sa mal pozrieť aj na nejaký ten ciferníček ukazujúci horizont mi dochádza až doma, vyrovnávam od oka). Inak, prvé čo mi napadlo keď som mal lietadlo "pod kontrolou" (v skutočnosti ho samozrejme kontroloval inštruktor) bolo že skúsim polietať sem a tam, hore a dole. Ale myšlienka na to, že moja femme fatale by v tomto prípade dostala meno Chyba Pilotáže ma zabrzdila. Ešte chvíľku mám privilégium možnej vraždy, jemne korigujem ľahké náklony lietadla do strán. A chápem že sa to musím naučiť. Musím. Chvíľočku lietame v termike (to pod mrakom je teplý prúd ktorý dvíha vetroň smerom hore), vraj do pravého krídla nám zavanulo zdola. Popri tom všetkom netuším ktoré krídlo je pravé, ale s prezieravou inteligenciou usudzujem že je to jedno, aj tak na to teraz neprídem.

Podo mnou (teraz si uvedomujem koľko vecí som si nestihol pozrieť: nepozeral som hore, čučal som na horizont a pod seba, takmer vôbec som nesledoval prístroje a to som bol veľmi zvedavý ako sa budú správať a kopec iných vecí) sú domčeky, kameňolom, z výšky zisťujem že "ďaleko" je smiešny pojem, veď tie budovy sú tak blízko seba.. Ex post z fotiek čítam že k mojej niekdajšej škole je to z mesta veľmi blízko, otvárajú sa mi nové obzory.. Videli ste sídlisko zhora? Nazýva sa to medzi ľudom Králikáreň. Pozerám že optimisticky. Lietadlo má čo dať.

Upokojujem sa úplne a vychutnávam si prehliadku nedaľekého hradu, počúvam vzduch prúdiaci okolo lietadla, vo vzduchu ma víta kľud, ale výška je už malá, ide sa o chvíľu dole. Po nádherne jemnom pristátí nastupuje do kokpitu Eva (aj by so napísal kto to je, ale ťažko sa 14 rokov čo sa poznáme vmestí do jednej zátvorky, dajme tomu suseda a dlhoročná kamarátka), ostávam na zemi fotiť ju zo zeme (na štýl Exupéryho krabičky v ktorej ovečku nevidieť, ale je tam), pokojne fajčím s jej mamou marsky : petry v pomere 1:3.

Po Evinom lete (na tvári má pochopiteľný úsmev) si so sympatickým učiteľom (ktorý pred, počas aj po lete všetko trpezlivo vysvetľoval, ukazoval dediny a tak) podávame ruku a hybaj na kofolu do dreveňáka v tej našej králikárni. Zalietajte si, zistíte že králikáreň je luxusný názov..

Ak máte poblízku aeroklub, skúste si to. Možno budete nadšení tak ako ja. Bolo to nádherné. A spravte si aj piloťák nech o pár rokov majú aj lietadlá smerovky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok